Čo sa stane, keď prestaneš pred sebou utekať?

Vieš, aké je to zostať úplne sám so sebou?
Bez plánov, bez hluku, bez únikov?

Predĺžený víkend na konci leta. Ideálny čas na výlet, dovolenku. Ja som ho tentokrát premárnila – alebo lepšie povedané, darovala sama sebe. Zostala som doma. Všetci preč, žiadne plány, žiadne stretnutia. Len prázdny čas.

A vtedy to prišlo. Zrazu som si uvedomila, že neviem, čo so sebou. Život v zhone sa zastavil a v tichu som začula hlas svojho vnútra. Jemný, no jasný.

Kedysi som pred ním utekala. K rozptýleniam a rýchlym náplastiam: kúpim si niečo pekné, idem si zabehať, na kávu, do kina... všetko len preto, aby som nemusela byť s ním. Teda so sebou. Ale tie myšlienky, čo sa vynárajú, tu nie sú náhodou. Sú zrkadlom toho, ako uvažujeme, kam smerujeme svoju pozornosť, čo vlastne živíme vo svojom živote.

A hoci sa dajú zatlačiť, stíšiť, prekryť, náš život aj tak vždy ukáže, čo sa odohráva v našom vnútri.

Dnes už nebojujem. Poučená viem, že to nemá zmysel. Naopak – ponorím sa do toho hlbšie. Som v tichu vlastnej prítomnosti. Nechávam myšlienky prichádzať, nefiltrujem tie, ktoré rozvíria môj pokoj. Áno, niekedy je to nepríjemné. Ale práve tam sa skrývajú odpovede.

Možno sa teraz pýtaš: Ako na to? Kedy si nájsť čas, keď rodina, práca, povinnosti?

Nemusí to byť celé hodiny. Pomáhajú mi aj krátke momenty ticha:

• v aute vypnem rádio a spýtam sa: Ako sa cítim? Čo cítim vo svojom tele? 

  Aké emócie sú vo mne?

• položím si otázku: Na stupnici 1–10, na koľko som teraz spokojná? A čo by som potrebovala, aby to bolo aspoň o jeden bod viac?

• pri upratovaní, umývaní auta či kosení robím všetko vedome, bez hudby, bez podnetov. Sledujem svoju myseľ ako plátno kina: aké obrazy premieta, aké príbehy rozpráva?

• alebo sa vyberiem na 30-minútovú prechádzku. Bez výkonu, bez cieľa. 

  Len idem a počúvam, čo sa vo mne deje. Čo chce moje telo? Pohyb, grimasu, zvuk?

Vyber si, čo je pre teba dostupné. Možno len 5 minút denne. Ale daj ich sebe.

Pretože hľadáme odpovede, naháňame sa za cieľmi a niekedy až zabúdame, že to, čo potrebujeme, sa možno už dávno zmenilo. Možno to, čo si si kedysi vysníval/a, už pre teba nie je platné.

Odpovede neprídu v hluku. Ani v zhone.
Prídu vtedy, keď stíchneš.
Keď sa vrátiš k sebe.

Na konci si to vždy ty, kto koná. Ty, kto počúva. Ty, kto vie.