Prázdno v nás - uvoľni všetko a nájdi sa znova

Posledný rok mi priniesol veľa zmien. Pracovné, osobné, fyzické. Ubehol rýchlo akoby len niekto otáčal listy kalendára a ja som sa otáčala s nimi. Keď sa konečne blížili Vianoce, tešila som sa ako sa spomalím, načerpám sily, pripravím sa na nový rok. Rozprávky, rodina, pohoda, svetielka a tichý pokoj. Keď som 24teho sedela v aute a v náhlosti sa presúvala k vianočnému stolu uvedomila som si, že je to tu. Ten čarovný deň, ten jeden magický deň keď všade zavládne akýsi opar výnimočnosti. A kde bola výnimočnosť môjho dňa? Bolel ma chrbát, trávenie tiež štrajkovalo, necítila som sa dobre sama v sebe. K tomu sa kdesi na pozadí stále ozývalo čo všetko nevyšlo ako malo, čo malo byť hotové, vybavené, kde som čakala, že budem a nebola som. Všetko sa vo mne miesilo a pomaly sadala ťažoba ako prach na poličku. Večer keď som sama sedela pri stromčeku a pozorovala aký je pekný uvedomila som si, že po dlhej dobe cítim aspoň ako taký pokoj, bez náhlosti, pohybu. A tak som sa na pár okamihov dotkla pocitu bytia, plynutia, existencie. Tento okamih priniesol nevyhnutnú úľavu rozlietanej mysli a ja som si uvedomila, že som sa zatúlala príliš ďaleko od toho ako chcem žiť.

Neuvedomovala som si aký hlboký proces sa vo mne má udiať. Akoby ten sviatočný čas vytvoril priestor pre zmenu. Aby nová hĺbka mohla byť odkrytá a videná na svetle.

Dni si bežali svojím tempom a zrazu tu bol január a ja som sa chystala na všetko čo bolo predo mnou. 1,2,3... zoznam sa rozrastal. A keďže som nechcela načúvať sama sebe, svojmu telu a duši, postaral sa život sám. Choroba ma uložila na 2 týždne do postele. A vieš čo? Vôbec ma to neprekvapilo. Cítila som sa stále akási prázdna, bez vášne, nadšenia, energie. To, že som niekde chytila vírus bolo úplne prirodzené. Prvý deň som ešte bojovala sama so sebou, že je to len presilenie organizmu, svalová horúčka a iné výhybky pre myseľ. Keď som zaspávala večer s bolesťou tela, hlavy a horúčkou prijala som fakt, že som ochorela a zrejme min týždeň sa všetko bude musieť zaobísť bezo mňa, posunúť.

Čas osamote, v posteli priniesol tak veľa. Konečne som si dovolila len byť, pozerať filmy, rozprávky, čítať, scrollovať, dumať, pozerať v noci z okna, ako sa vločky popod lampu chumelili a bolo to nádherné. Zrazu som pocítila ako sa všetko okolo mňa uvoľnilo. Prví kto mi odrazia stav môjho bytia sú moje psíky. Napriek tomu, že sme väčšinu času len spolu ležali, boli pokojní. Ja som sa často pristihla ako len som, vnímam sa, som skutočne prítomná, tu a teraz. Prichádzali ku mne vhľady, vnemy, poznanie. Veľa toho čo som nevedela vyriešiť som zrazu videla pred sebou presne ako to má byť urobené.

Dôležité bolo, že som si dovolila sa spojiť aj s tým čo ma trápi, emócie mohli plynúť, mali priestor. Boleli, prinášali smútok, strach, temnotu a na konci úľavu. Všetko sa čistilo a postupne napĺňalo moje prázdno novou energiou, nadšením.

Neboj sa svojho prázdna, smútku, ťažoby. Neutekaj od neho. Naviguje ťa späť k sebe. Do ticha, ktoré lieči, do podstaty teba. Neboj sa pozrieť do temnoty svojej duše. Nie, nie je vždy všetko ružové, veselé a pozitívne. Odsúvať tieto chvíle ti v skutočnosti neuľaví, len sa bude všetko kumulovať. Byť smutný, prázdny, úzkostný to všetko je život. Ponor sa do toho, cíť sa, vyplač sa, vyzúr, čokoľvek cítiš, že potrebuješ a potom keď si prázdny naplň sa znova tým čo chceš, krásou, láskou, túžbou, snami...